Päťdesiatjedenročný Sýrčan Imad Barakat, ktorý už pätnásť rokov žije v Košiciach, sa doslova vyžíva v ultrabežeckých extrémoch. V závere tohto roku si vybral ďalšiu lahôdku, ktorá testuje ľudské limity, podujal sa absolvovať šesťdňový „Oman desert marathon“. KOŠICE. Takmer týždeň v ománskej púšti, 165 kilometrov v náročnom teréne, raz bola pred pretekármi nekonečná vyprahnutá pláň, inokedy ich čakalo úmorné štveranie na vysokánske duny.
Nohy topiace sa v sypkom piesku, nad hlavou neľútostne pražiace slnko, „prežiť“ pomáhali iba zásoby v batôžku, ktorý bol najdôležitejšou výbavou každého pretekára. „Mal som tam vodu, energetické nápoje a tyčinky, magnézium i tabletky soli. Tú som dopĺňal do organizmu každých päť kilometrov. Bez nej sa nedalo, lebo telo v takej horúčave rýchlo odchádza. Priemerná teplota počas tých šiestich dní bola 44 stupňov...“ Imad Barakat to vydržal. „Aj keď som počas pretekov schudol o jedenásť kíl. Na začiatku som mal osemdesiatosem kíl, na konci sedemdesiatsedem.“ V cieli bol vo svojej vekovej kategórii (nad 40 rokov) druhý, za vytrvalcom z Grécka, ale na takýchto extrémnych „ultraštrekách“ umiestnenie vôbec nie je podstatné. „Na štarte bolo okolo sedemdesiatpäť ľudí, najlepší svetoví ultrabežci, ale aj veteráni, najstarší z účastníkov mal osemdesiatdeväť rokov. A viac ako dvadsať bežcov vypadlo, v tých podmienkach to nezvládli. Denne bolo treba odbehnúť rôzne vzdialenosti, od 28 do 40 kilometrov, podľa toho, akú dlhú etapu vytýčili organizátori. Bolo to veľmi náročné, po fyzickej i psychickej stránke. Nielen pre tú horúčavu, ale aj mimoriadne obtiažny profil, prevýšenie trate, čo nám dalo poriadne zabrať. Ale púštny maratón v Ománe bol jedným z najkrajších zážitkov v mojej ultrabežeckej kariére. Počas prípravy naň som musel absolvovať okolo tisíc tréningových kilometrov.“ Z piesku na sneh Niekdajší majster Sýrie v prekážkovom behu na tri km i arabský šampión v maratóne („to bolo už dávno, niekedy pred tridsiatimi rokmi, keď som maratón zabehol za 2:28,“ zalovil v pamäti napoly Slovák, napoly Sýrčan Imad Barakat) toho stále nemá dosť a verí, že sa mu ešte vyplnia aj ďalšie ultrabežecké sny. „Veľmi ma láka ultramaratón na Sibíri. V opačných podmienkach, ako boli preteky v Ománe. Na snehu a pri teplote mínus päťdesiatpäť stupňov. O také dva roky by som tam chcel ísť.“ Ale po rozume mu už chodí čosi iné. „Mojím životným cieľom je bežať z Košíc do Sýrie, a to je tritisícštyristo kilometrov. Zatiaľ nemám predstavu, aká by bola denná dávka, koľko dní by mi to trvalo, ale verím, že by som to dokázal. Pravda, môžem sa na to podujať iba vtedy, keď budem mať sponzora. Aj pri tejto príležitosti sa chcem poďakovať primátorovi Rašimu, ktorý mi pomáha, aj ďalším Košičanom, ktorí majú pre mňa pochopenie.“ Najbližšie má Imad Barakat namierené do rakúskych Álp, beh po tamojších „kopcoch“ je preňho už tradičná chuťovka, príprava na väčšie extrémy. „Pôjdem tam o šesť mesiacov. Sú to preteky do vrchu, na sedemdesiatpäť kilometrov a chodím tam každý rok. Teraz to bude pre mňa už piaty štart v Alpách. Sú to moje obľúbené preteky.“
