Môj prvý..

„Keď som presne pred troma rokmi, 18. novembra 2011, prvý raz zabehla celú „sedmičku“ v Lesoparku na Furči, bola som na seba nesmierne hrdá. Prvých sedem kilometrov! A naraz, bez chôdze, bez oddychu! Paráda! To, že by som o tri roky neskôr dokázala zabehnúť maratón, mi ani nenapadlo. Behávala som veľmi sporadicky, len kvôli zbaveniu sa stresu, keďže deťom vtedy rástli stoličky, ako na potvoru, obidvom naraz – staršiemu posledné, mladšiemu prvé. Počas týchto nepravidelných „tréningov“ sa nedalo nevšimnúť si zvláštnu skupinku bežcov, ktorá behávala so železnou pravidelnosťou, a s ľahkosťou mne nevídanou. Stretávala som ich takto celú zimu, pozdravili sme sa a bežali ďalej svojou cestou.

Keď sa zjari roztopil sneh, a ja som naďalej behávala v „trailových“ topánkach, jednému z nich nedalo, a oslovil ma, že táto obuv je nevhodná, lebo je tvrdá. Bol to jeden z mojich prvých bežeckých kamarátov Juraj Fotul. Bol to on, kto ma neskôr presvedčil, aby som sa zúčastnila polmaratónu vrámci Furčianskeho maratónu hneď v tú istú jar. Čas bol síce hrozný, 2 hod 20 minút, ale to, že som to napriek mojím chabým tréningom zvládla, mi dodalo odvahu prihlásiť sa na Seňu. A tak, v júni 2012, som stála na štarte spolu s bežcami z Furče, ktorých som už „z videnia“ poznala. Ako som vtedy dopadla, väčšina z vás určite vie. Stiahli ma z 15teho kilometra napriek mojím protestom. Vtedy ma na Furči utešovali všetci – aj ich mená som sa dozvedela. Boli to už spomínaný Juraj Fotul, Janko Saksa, Peter Benedik, Martin Mirda, Tomáš Mády, Jožko Hromjak, Zdeněk Bohuněk, Jožko Lorinc, Zlatka Semanová, a Peter Bačík. Jeden z nich – Peter Bačík – mi dokonca začal písať tréningový program, aby sa mi také niečo už nikdy nestalo.

Zlepšenie na seba nedalo dlho čakať, ešte v ten istý rok v septembri som v Budapešti na polmaratóne dosiahla čas o 14 minút lepší ako v apríli na Furči. A tak som sa „rozbehala“, no na maratón som si stále netrúfala. Až v jeden deň, v novembri 2012, stojac v nemocnici pri lôžku mojej kamarátky, ktorá behať chcela, ale už nemohla, som jej na povzbudenie sľúbila, že keď v roku 2014 zabehnem svoj prvý maratón, ona ma počká v cieli a podá mi vodu. Ja som svoj sľub splnila, ona bohužiaľ nie, jej čas na tejto zemi už bol zrátaný dávno predtým. A tak s rozochveným srdcom som stála na štarte 90. MMM, a mysliac na ňu som svoj prvý maratón zabehla. Za to, že som to nakoniec dokázala, vďačím celému bežeckému klubu O5 BK Furča, ktorý sa o mňa s láskou stará, a tiež JEJ, lebo viem, že bežala so mnou po celý čas. To, že som maratón odbehla s klincom zapichnutým v šľache chodidla, je už iný príbeh.“

 

Odporúčané články