Už niekoľko rokov vždy v septembri zbalím celú rodinu a či členovia rodiny chcú, či nechcú, dobrovoľne-nasilu cestujú do Budapešti. Nieže by toto mesto nemali radi, to teda nie. Tam je vždy čo objavovať a obdivovať. Mojím mužským členom rodiny prekáža len fakt, že podujatie, na ktorom sa vtedy zúčastňujem, sprevádzajú rôzne veľmi hlučné podujatia. Je to už raz tak. Polmaratón v Budapešti je zrejme len malou súčasťou rôznych, práve vtedy prebiehajúcich, akcií, napr. metalový koncert, prehliadka ohňostrojov, a podobne. Keďže trvám na tom, aby sme bývali blízko štartu, máme to hneď pod oknom.
Pre mňa je tento polmaratón jednoducho úžasný. Skvelo zorganizovaný, o pretekárov je kráľovsky postarané – či dobehnete prvý, či medzi poslednými. Aby ste neprepálili svoje tempo, už na začiatku sa zaradíte do zóny, do ktorej vzhľadom na výkon patríte. A tak bežíte medzi svojimi, tempo si vlastne už ani nestrážite. Po tých rokoch sa už traťou veľmi nekochám (prvýkrát som ani bežať nevedela od toľkej krásy), skôr pozorujem, čo má kto oblečené, aké botasočky majú obuté, rozmýšľam, či matky bežiace s kočiarmi a deťmi v nich bežia celý polmaratón, či sú súčasťou dua alebo tria, hútam, na ktorej občerstvovačke bude ten výborný „modrý“ nápoj, a či kolu podávajú na poslednej, či predposlednej občerstvovačke, a kde sa nachádza tá úžasná „sprcha“, čo je mimochodom jedna fantastická vec. Občas prehodím slovo so zahraničnými bežcami, je ich tam habadej. Väčšinu času však bežím sama. Po stranách ľudia skandujú, niekde aj hrajú na rôzne hudobné, či nehudobné nástroje, ide vlastne len o to, aby to bolo hlučné. Mne osobne to lezie hrozne na nervy, ale ostatní bežci sa tešia. Po stranách trasy je kopec fotografov, ktorí sa usilujú zachytiť čo najlepšie momenty z pretekov. Na trati je kopec občerstvovacích a osviežovacích staníc, kde nájdete všetko, čo si len bežec môže priať. Úžasné je bežať po dvoch (myslím) najstarších mostoch - Erzsébet híd a Széchenyi lanchíd. Beží sa aj popri Parlamente, či iných krásnych historických budovách. Takmer celá trať sa vinie popri Dunaji, odkiaľ vanie svieži vzduch. Trať je jednoducho krásna. Každému môžem tieto preteky len odporúčať.
Pokiaľ ide o môj výsledok, tento rok som svoj vysnívaný čas nedosiahla, avšak dobehla som v kľude rovnomerným tempom za čas zodpovedajúci môjmu podvrtnutému členku. (Vydržal nebolieť po 5.kilometer, potom sa už naštval – tu plynie aj jedno ponaučenie, NIKDY si počas pretekov nevyzujte botasku a nekontrolujte stav opuchu neposlušného členku, hrozí reálne riziko, že botasku naspäť už nenavlečiete, prípadne navlečiete horko-ťažko s pomocou.)
S heslom „keď maratón s klincom, polmaratón s podvrtnutým členkom ľavou zadnou“ sa lúči členka klubu O5 BK Furča
