Články / Príspevky

Reykjavik maratón ...alebo „Ako som si na dovolenke neplánovane maratón zabehla“

  • Zuzka Bradovková
  • 14/09/2017
  • 0 Komentáre
  • Zdroj: neuvedený

Každý bežec pozná ten pocit, keď sa balí na dovolenku a húta, či si nájde čas aj na nejaký „menší beh“. Pre istotu si šupne pár maratóniek do kufra, a hotovo. A čas na beh sa nájde vždy.

Na tohtoročnú dovolenku som sa balila a uvažovala asi takto: „Čakajú nás samé túry a výstupy, na behanie mi čas určite nezvýši.“ A vykašľala som sa na zbalenie bežeckých vecí. Až na jeden pár maratóniek, ktoré som si zabalila pre prípad, že by ma z vibramiek už omínali nohy. Sediac v lietadle listujúc bulletin o Islande mi zrak padol na sekciu „Events for 2017“ (udalosti pre rok 2017). Pri mesiaci August svietil jasne dátum 19. August – Reykjavik maratón. Takmer mi oči vypadli z jamôk! Pánečky, je toto normálne?! O 4 dni????? Dá sa ešte registrovať? Mám bežeckú výbavu? Jémine, nemám nič....aha, boty mám..... Len čo sme vystúpili v Keflaviku, okamžite som cez telefón zisťovala, či sa dá registrovať, a všetky detaily okolo toho. Pri „baggage claim“ (vyzdvihnutie batožiny) som rodine víťazoslávne oznámila, že v sobotu (bol utorok) bežím v Reykjaviku maratón. Rodina sa na mňa pozrela, prekrútila očami, a bolo to jasné. Darmo sme boli ubytovaní v Hveragerdi, v mestečku vzdialenom od Reykjaviku 70 km, a v sobotu (v deň maratónu) sme sa „sťahovali“ ešte ďalej na juhovýchod....kde je vôľa, tam je aj cesta....

Prezentácia sa konala v krytej športovej hale v Reykjaviku, a trvala tri dni – vrátane soboty. Jej súčasťou bola výstava EXPO – Všetko pre bežcov. Keď som si vo štvrtok (vtedy boli „otváracie hodiny“ až do 20tej) vyzdvihla číslo, tričko a overila chip, vybrala sa naša rodinka, hoci značne unavená z celodennej túry po vodopádoch a sopkách, na túto neskutočnú výstavu. Nazvala som ju Raj pre bežcov. Hneď na začiatku bol veľký stánok s minerálkou v 1/2l fľašiach. Mohli ste si zobrať či už ochutenú, alebo čistú. Neďaleko boli stánky so zdravou stravou a poradenstvom ohľadom stravy pre bežca. Všetko ste mohli ochutnať. Deťom najviac chutili oriešky, mandle, čipsy z batátov, manželovi chaluhy, ja som ochutnala niečo zo zdravej stravy.... Potom som si nakúpila oblečenie a sacharidové gély. Atmosféra bola úžasná, ľudia milí, bežci a ich doprovody boli z celého sveta. Boli tam stánky s bežeckou obuvou, oblečením, premietali sa videá a filmy o behaní, maratónoch, ultramaratónoch (4 dni predtým skončil ultramaratón neďaleko Hveragerdi). Ani sa nám odtiaľ nechcelo odísť. O dva dni nato som „nahnala“ celú rodinu už o šiestej ráno do auta, kde kompletne zbalení (po 4 dňoch sme sa z Hveragerdi sťahovali ďalej) sme sa vybrali úplne opačným smerom, ako bol náš nový hotel, do Reykjaviku. Rodinu som hnala slovami, že mesto je zatvorené od 7.00 hod do 22.00 hod – po maratóne sa koná „Festival umenia“ – je to preto v deň maratónu, aby sa aj bežci mohli festivalu zúčastniť, a v nedeľu oddychovať, tak aby sme našli nejaké parkovacie miesto. Dorazili sme načas, všetko sme stihli. Atmosféra a ľudia boli úžasní! V Reykjaviku dávajú priestor všetkým bežcom rovnako, elitných „nasadených“ bežcov by ste hľadali márne. Tam nejde o rekordy trate, ale o to, aby si každý zabehal, aby mal každý na trati to, čo práve potrebuje, aby sa každý dobre cítil. Prvý maratónec bol Islanďan, a mal čas 2h38 min. Rekordy trate nikto neriešil. Aj organizácie trate bola veľmi dobre vymyslená. Bežali sme spolu s polmaratóncami po meste, prístave a na 18tom kilometri sa oni vracali naspäť po meste do cieľa, nás trať odviedla do rušnejšej časti mesta, do parkov, na sídliská, a úplná pecka bola časť trate od 28.kilometra, kedy sme po prebehnutí mosta ponad štvorprúdovku zbehli k oceánu. Bežať 14 km v tomto krásnom prostredí ma zvádzalo nahrávať videá a vysielať ich na instagrame....preto môj výsledný čas bol 5h4m....ale tie videá a fotky jednoducho stáli za to. Trať viedla aj popri islandských významných miestach – parlamente, budove premiéra, popri vile, kde sa stretli Regan a Gorbačov, čo znamenalo začiatok konca studenej vojny, popri majáku, všade okolo boli ľudia, ktorí nás povzbudzovali slovami „Good job!“ (dobrá práca). Na 36tom kilometri bol neuveriteľný výhľad na sopky zoradené vedľa seba. Ten pohľad bol neskutočný! A potom nás už trať viedla ulicami mesta priamo k cieľu. Pri prebehu štvorprúdovky, kedy mi hodinky ukazovali, že cieľ je o nejakých 900 metrov, mi jeden z organizátorov "tľapol" high five a povedal „Very good job!“, bežiac úzkou uličkou nevidiac cieľ, nevediac, či už môžem šprintovať, cestu mi zastal jeden Čech a vraví: „Supr! Už jsi tady!“ Pozriem na tú ulicu, kde nič, tu nič, i pýtam sa: „Dze dofrasa je tot finiš?!“ A on smejúc sa ukázal, že za rohom. Tak som posledných 300 metrov prešprintovala, a do cieľa som dobehla totálne uveličená, že som si v Reykjaviku maratón zabehla, nových ľudí spoznala (najlepší boli Holanďania, ktorí ofrflali aj mierne prevýšenie, či Japonky, ktoré sa celou traťou fotili), inú organizáciu maratónu zažila, v inej klíme si zabehala (na štarte bolo 6 stupňov, na slnku 14 – to už bolo ozaj horúco, ale od oceánu bolo chladno, a nás na 8.kilometri sprchovali hadicou, lebo bolo „really very hot“ (skutočne veľmi horúco) )...V cieli mi zavesili na krk medailu, požiadala som o fotku, i šla sa najesť dobrôt, ktoré boli pre bežcov nachystané. Na druhý deň mi prišiel mail s fotkami a videom z behu... všetko nahrávali drony, dokonca dronmi mapovali aj trať, a ak niekomu prišlo zle, hneď sa to vysielalo záchranárom a sanitka bola namieste do pár minút. Čo sa týka techniky je Island veľmi veľmi ďaleko vpredu...

No, a moja rodinka si vychutnala Múzeum veľrýb, chutný obed, a prehliadku mesta, a spokojne sme sa po mojom dobehu vybrali na juhovýchod ďalej spoznávať Island..to, že som na druhý deň po maratóne už liezla na ďalšiu sopku, som považovala za parádny výklus


 


Komentáre

Žiadne komentáre.

Komentár môžu pridávať len registrovaný a prihlásený uživatelia Prihlásiť sa

Vyhľadávanie